Myšlienka - tak čo s ňou spravíš?

by - septembra 01, 2020





 Niekedy si tak sadnem, a začnem uvažovať. 

Ako napríklad teraz. Sedím na záhradnej hojdačke, v prenajatom apartmáne, a hojdám sa sem a tam. Samozrejme, vzhľadom na môj prehnane citlivý žalúdok, veľmi decentne. Užívam si silu prítomného momentu, vôňu čerstvého horského vzduchu, a jemný vánok vo vlasoch. Tak, ako to milujem. Ráno ako každé, a predsa také iné. Menej rutinné, spontánne, a pomalšie, ako zvyčajne. 

A predsa, aj tak uvažujem. Ako vždy. Nad tým, že mi chýba moja rutina. Moje organizované ráno, moja ranná chvíľka jógy, meditácie, moja chvíľka pre seba. A napriek všetkému ju mám i teraz. S teplou kávou v ruke, obklopená záhradnými kvetmi a ovocnými stromami. No namiesto toho, aby som sa tešila, a nasávala silu toho čo mám, často krát hľadám to, čo mi chýba. To, čo teraz nemám. To, čo by som robila, keby som bola niekde inde, a či by mi predsa len nebolo lepšie. Čo by bolo keby. A toto sú momenty, kedy sa mám chuť maximálne prefackať. 

Povedať si: "Prestaň. Máš všetko čo si kedy chcela, máš to, čo ostatný nemajú, máš všetko, za čo by si mala byť vďačná."
 Nehľadať hento a ono. Nečakať na iné. Nevravieť si, čo keby. A povedať si, namiesto toho všetkého: "Pozri. Len sa pozri, ako ti je úžasne. Vnímaj, a ži. Nemysli."

 A tak veľmi by som to chcela vypustiť. Zmeniť to. Zničiť všetky tie myšlienky, ktoré ma spútavajú, a nenechajú užiť si prítomný moment tak, ako chcem. Naplno. 

Tak rozmýšľam, rozmýšľam a rozmýšľam. 

Vraví sa, že rozmýšľanie zabíja. A skutočne, niečo na tom bude pravdy.
Pretože ja rozmýšľam priveľa. Táto nebezpečná činnosť mi zamestnáva hlavu nonstop, bez toho, aby som jej vedela povedať stop. 

Často myslím na to, či to, čo robím je správne. Či je správne to, čo som už spravila a čo sa chystám spraviť.
 
Vtedy sa pri mne pristavia, a vravia mi: “Znova rozmýšľaš? Prečo? Nerobí ti to dobre.” 

Prečo, prečo, prečo. 
Kde by sme ale boli, keby sme nerozmýšľali. Kde by sme boli, keby sme nedali priestor našim myšlienkám a najhlbším pocitom. Sú zradné, no veľa krát sú tou najlepšou kamoškou. 
Ktorej môžete povedať všetko. Zanalyzovať všetky vaše pocity, prezradiť tie najväčšie tajomstvá a pekne si vynadať. No ona vám aj tak vždy nakoniec povie: "Dievča, si skvelá."
Teda, takmer vždy. 

Niekedy si tak poviem, áno, asi by som sa mala lepšie. 
Zbytočne by som všetko dopodrobna nerozoberala, nefilozofovala nad každou maličkosťou, neriešila, keď sa na mňa niekto škaredo pozrie, nevyčítala si ten kúsok koláča, čo som zjedla pred večerou. 

Ale povedzme si, a teraz úprimne, ženy. Každá z nás potrebuje kúsok toho koláča. 

Každá z nás potrebuje kúsok toho, aspoň krátkodobého, šťastia. 
Pocitu, kedy si povieme, bože, toto je skvelé. A takto chcem žiť večne. 
Bez tej zbytočne nafúknutej bubliny, okolo všetkého, čo mi život prinesie, bez všetkých týchto myšlienok, kvôli ktorým ma veci trápia, no zároveň robia môj život zaujímavým. 
Dobrodružnejším. 
Robia ho plným emócii, vášne, všetkých tých pocitov, ktoré nám vie priniesť toto, možno prehnane zbytočné filozofovanie. 


Ako keď sa vám kamoška vráti z rande, zasype vás triliónom otázok, začne si vymýšľať tie najhoršie možné scenáre, vyčítať si, že nebola dostatočne zábavná, či nevravela hlúposti, alebo, či nemala zvoliť iný odtieň rúžu, či menší výstrih. 
Áno. Vtedy si poviete, asi to nie je úplne ok. To prehnané rozmýšľanie. 

Takže otázkou je, kde by sme dnes boli bez toho zbytočného filozovania. Možno by sme boli tak šťastnejšie. A možno nie. 
Také už raz sme. 
A možno, pravdou je, že človek nikdy nebude spokojný. Vždy chceme viac, a viac, a viac. A keď to už máme, nikdy nám to nestačí. 
Nech sme už vďační, a skromní, akokoľvek veľmi, vždy budeme prehnúť po väčšom. Miestach, ľuďoch, zážitkoch, veciach. Pocity nás ničia, no zároveň obohacujú. Robia náš život filmovejším, radostnejším, tragickejším. 

Sú noci, kedy zbytočne plačeme do vankúša, či noci, kedy kvôli hlúpostiam nevieme zaspať. Či od radosti, alebo naopak, toho smútku. Sú chvíle, kedy si proste nestačíte. 

Necítime sa dosť dobré pre ostatných, a už vôbec nie pre seba. Vyčítame si naše činy, naše konanie, naše ja. 
Ktoré je také úžasné. A také výnimočné. 

A kedže rada bývam otvorená, otvorím sa teda znovu. 
Každý krát, keď sa mám stretnúť s niekým, kto ma uvidí prvý raz, alebo aj s niekým, koho poznám celé roky, vždy, naozaj vždy, mám pocit nedostatočnosti. Vždy odchádzam s pocitom, že nie som dosť dobrá. 
Dosť dobrá pre vás. Pre nich. Že moja povaha, moje skutočné ja, nie je hodné toho, aby bolo ocenené. Akceptované. A milované. Že by som mala byť ešte komunikatívnejšia, ešte zábavnejšia, ešte lepšia, ešte hodnotnejšia. 

Vždy keď sa doma pozriem do zrkadla, vidím odvážnu a silnú ženu.
Tú ktorú si vážim, ktorú ľúbim, a o ktorú sa každý deň tak dôkladne starám. 
Seba. 

No akonáhle vyjdem von, medzi všetkých tých krásnych, žiarivých ľudí, moje hodnoty automaticky klesajú. Prestávam si veriť. Cítim sa utláčaná vlastnými pocitmi, a namiesto toho, aby som smerovala k slnku, padám do tej najhlbšej diery. 

A vtedy si poviem, dosť. 

Prečo by sme sa nemohli vonku milovať rovnako, ako tam vnútri? Prečo by sme nemohli chodiť s hlavou hore, a vedieť, aké úžasné vlastne sme. 

Aké jedinečné. A dosť dobré. Pre ostatných, aj pre seba. 

Pocity nás niekedy skutočne môžu zahnať do úzkostí, smútkov, depresií, zbytočného vyjedania zmrzliny, či naopak, smútočnej hladovky. Tie pocity nedostatočnosti, ktoré nás trápia, a ktoré sú v skutočnosti úplne klamlivé. 

Nenechajte upadať naše psychické zdravie. Ľúbme sa. Celým svojim ja. Každú maličkosť, ktorá nás robí takými jedinečnými. Každú časť nášho ja, každý detail, každý jeden odstávajúci vlas, naše ranné vačky pod očami, i tú trochu tuku, ktorá nás tak hnevá.

 Pretože to nás robí nami. Takými nádhernými. Pretože sme ženy, z mäsa, kostí a miliónov pocitov. 
Silné a odvážne. A najmä hodnotné. 

Dovoľme si všetko a milujme sa. Najviac. Najviac ako dokážeme. Za každých okolností. 
Úprimne, z celého nášho srdca. 

Povedzme zbohom negatívnym myšlienkam, zbohom pochybnostiam, a dajme priestor sebe. Životu, a všetkým jeho krásnym detailom, o ktoré sa nesmieme oberať. Za žiadnu cenu. 

You May Also Like

0 komentárov