Kým vychladne káva

by - augusta 23, 2020


 Vždy keď si k notebooku sadnem s tým, že idem napísať článok, uvedomím si, že vlastne vôbec netuším o čom budem písať. Bezmyšlienkovito ťukám do klávesnice, píšem a píšem, a počkám, kým medzičasom vety začnú aspoň trochu dávať zmysel. 

Dnes je presne jeden z tých dní, kedy nechávam myšlienky len tak plynúť. Tak pokojne a svojvoľne, ako by mal plynúť život. Teda, aspoň sa to vraví. A zrejme to tak už bude.

Tak, ako pokojne si teraz upíjam zo svojej kávy, v poloprázdnej, no o to príjemnejšej kaviarni, a rozmýšľam, čo vám dnes ponúknuť. 


 Aj tak, ako zvyčajne vám namiesto zaujímavého, “klasicky bloggerského” textu, typu “Čo teraz frčí”, či “Kam vycestovať v lete”, ponúknem výlev svojich pocitov, skúseností, či inak netypických, zaujímavo nezaujímavých myšlienok.


Nuž, asi nie som dobrá blogerka. 


Ale som dobrá poslucháčka. Aspoň mi to vravievali. Vlastnila som totiž to rameno, o ktorom sa toľko rozpráva. Rameno, na ktorom sa možno vyplakať. A pravdupovediac, stále ho vlastním. Taká tá Achillova päta dnešnej doby. Toto rameno je totiž rovnako citlivým bodom, ako tá legendárna päta.  


Ale viete, dá sa vyplakať na vlastnom ramene? Asi skôr nie. A vy sa potom dusíte a dusíte, pomaly prestávate dýchať, a keď zistíte, že vám zostávajú posledné možné nádychy, začnete rozmýšlať. 


Napadnú vám dve možnosti. Vrhnúť sa do tmy, alebo nájsť svetlo. Myslím, že je úplne očividné, čo si vyberiete. Preto vám je jasné, čo som si vybrala ja. 


A prišlo to tak rýchlo, ako keď zaspíte. Ale nie v tú noc, keď sa prevaľujete z boku na bok, skúšate všetko, cez dýchacie techniky, až po počítanie ovečiek. Ale v tú, kedy si ľahnete do postele potom, ako ste zo seba vytancovali dušu. Ako ste prerozprávali celé hodiny, a ani si nestihli uvedomiť kam zmizol všetok ten čas. Presne v takú. Kedy len zatvoríte oči a z momentu na moment, ste niekde úplne inde.

 

Vždy som v sebe mala zakorenenú túžbu vymaniť sa z vlastného provinčného života. Mala som túžbu ujsť, nie len pred skutočnosťou, ale nakoniec, aj sama pred sebou. 

Viete, nikdy som nebola, ani nie som, typ človeka s ktorým by ste sa od prvého momentu rozprávali ako s najlepším kamarátom, a nakoniec šli osláviť úspešný pokec fľašou vína. 

Nikdy som na prvú nezapadla do žiadneho kolektívu, nemala desiatky kamarátov, ani som nebola pozývaná na všetky možné skupinové stretká. 


 Kedykoľvek som otvorila ústa, a vyslovila vlastný názor, už nebol môj. Patril niekomu inému. Zhltli ho rovnako rýchlo, ako vzduch, ktorý dýchame.

A to je asi realita dnešnej doby. A najmä problém spoločnosti. 


No bola som iná. Žila som vlastným životom. Len ja, moje knihy, moja tvorba, moje myšlienky. A sama netuším, prečo to všetko píšem v minulom čase, keď som stále úplne rovnaká. Každá povaha má isté úskalia (čo v mojom prípade znamená menej kontaktov), ale koniec koncov, som vďačná, že som taká.


No rozdiel je v tom, že vtedy som sa asi len bála žiť. To si uvedomujem dnes. 

Príliš mi záležalo na názoroch ostatných, na tom, čo si, nedajbože, pomyslia. Ale teraz si tak vravím, preboha, veď sme všetci len ľudia. Nesmieme nechať ovplyvňovať svoje šťastie ostatnými, pretože je naše. Len a len naše. My si tvoríme taký život, aby sme ho ľúbili. Pretože viete, na konci dňa to budeme stále len my. A vy sami ste človekom, s ktorým strávite celý život. Nikto iný. Nikto z nich. Len vy sami. 


Teraz ako tu sedím a píšem tieto slová, ktoré doteraz boli moje súkromné, len sa tak pousmievam. Nad tým, či by moje staré ja verilo, keby som mu povedala, že jedného dňa, to budem písať verejne. Svoje citlivé stránky a negatívne skúsenosti. Že odhalím svoje skutočné ja. Bez pretvárky, bez cenzúry, a úprimne.

A že sa každým dňom stávam niekým iným a popritom všetkom som stále rovnaká. 


Áno, fakt je, že som si vybrala práve to svetlo. A išla som za ním. 


Jedného dňa, na základnej škole, za mnou prišla kamarátka a povedala mi: 

“Saša, vieš, že ty sa nikdy nedostaneš na vysokú školu, však? A bez nej nebudeš ničím.”


Na chvíľu sa odmlčala, počkala na moju reakciu, no keď videla, že som zostala ticho, dodala:

“Vieš, moja mama nechce aby som sa s tebou bavila. Vraj máš na mňa zlý vplyv, pretože si hlúpa. Nemáš dobré známky.


Zasiahla ma to, hlbšie ako som dala navonok znať, no v tej chvíli, na pol urazená, na pol uplakaná, som odvrkla: “A čo tvoja mama o tom môže vedieť.”


Dobre som vedela, že známky nedefinujú inteligenciu človeka. No i tak, bolo na tom niečo, čo moje citlivé ja zasiahlo, no zároveň nakoplo. V zmysle, dokázať ľuďom, čo vo mne je. Čoho som schopná a čo vlastne znamená to: "niečo dokázať".


Od toho dňa som sa neprestala učiť. Strednú školu som ukončila s najlepším možným výsledkom, a o chvíľku, trochu oneskorene, no plná dospeláckej eufórie, začínam študovať na vysokej škole. 


A pravdou je, nebolo to kvôli kamarátke. Ani kvôli jej mame. Ale kvôli mne samej. Vždy som verila, že je vo mne viac, ako ostatný vidia. Ale potrebovala som to dokázať najmä, a jedine sebe. Uveriť tomu. 


A z dievčatka, ktoré sa najradšej namiesto učenia schovávalo v izbe, tajne pod perinou vyjedalo bielu čokoládu, a pri pozeraní do učebnice nevidelo motiváciu, sa stala osoba, ktorá nadovšetko na svete miluje vzdelávanie a osobnostný rozvoj. A poviem vám, nikdy sa nechcem prestať vzdelávať. Nechcem prestať rásť. 


 A bola som to práve ja, ktorá to zmenila. Zlé skúsenosti nás môžu nakopnúť, ale nesmieme dovoliť, aby nás potopili. Nesmieme nechať samých seba spadnúť na dno. 


A dnes môžem povedať, že som na seba pyšná. Tak skutočne. 


Poznáte taký ten pocit, keď listujete časopisom, sledujete všetky tie úspešné ženy, ktoré dosiahli svoj zlatý vrchol, a túžobne si vzdychnete pri pohľade na ich sebavedomý výraz, plný šťastia a hrdosti?

Poviete si, že jedného dňa, sa chcete aspoň z polovice takto cítiť. A niekedy, prekonáte samú seba, a začnete vnímať, ako sa z vás tá sebavedomá žena kúsok po kúsku prediera von, a je vám skvele.

A možno som to len ja, ale toto je sú chvíle, kedy sa mám chuť potlapkať po chrbte a povedať si: "Super, dievča, som na teba hrdá."


A keby sa ma dnes niekto spýtal, ako som dokázala od základov zmeniť svoje staré ja, povedala by som:

“Pretože som ako vlašský orech.”


Nechápavo by na mňa pozrel. 

“Orech?”


A ja by som so smiechom odvetila: “Áno, presne ako taký vlašák. Celé roky som sa skrývala pod tou tvrdou škrupinkou, ktorú bolo treba rozbiť. Pod ktorou sa skrýva to, čo všetci chceme dostať von. To, čo skutočne stojí za to.”


No pravdou je, že ja vlastne ani vlašské orechy nemám veľmi rada. Väčšina ľudí nemá. Ale naučila som sa mať rada seba.

A verím, že jedného dňa sa nájde niekto, kto bude vlašáky milovať najviac na svete.



Takže tak.

Ako vidíte, znova trepem hlúposti, ale pointa je snáď jasná.

A ak ste sa dostali až sem, klobúk dolu. A ďakujem. Ďakujem za váš čas a za to, že počúvate. (Či v tomto prípade, čítate.)

Pretože, ako vravím, som dobrá poslucháčka. Ale rozprávačstvo nikdy nebolo mojou silnou stránkou. Čo je škoda, pretože v sebe toho nesiem veľa. Možno až príliš. Veci, čo by som chcela vyrozprávať, situácie, o ktoré sa túžim podeliť.


Asi preto tak milujem knihy. A ľudí, ktorí ich píšu. Obdivujem ich celým svojim srdcom, milujem každé ich slovo, a všetky tie príbehy, ktoré dokážu vyrozprávať.

Pretože každý príbeh stojí za to, aby bol vypočutý. 


Tak ja ho aspoň takto, pomaličky kúskujem. Sebe, i vám. Svetu. 


Káva už úplne vychladla, kaviareň sa vyprázdnila. 

Slnko pomaly zapadá, a je čas ísť domov. 

Pokračovať vo svojom príbehu, písať ďalšiu kapitolu. Tešiť sa z prítomnosti, i z budúcnosti. 

Pretože svet je tak krásne záhadný. Plný prekvapení a neurčita. A keď nám toho ponúkne viac, ako dokážeme uniesť, nenechajte sa oklamať. Vždy predsa máme ruky dve.


You May Also Like

0 komentárov