Som ako vtáča

by - augusta 08, 2020

 



Som ako to vtáča. 
To malé vtáča čo sa bálo vzlietnuť, 
čo sadlo na konár k mame a stratilo všetok strach. 
Zabudlo na problémy, zabudlo, že nevie roztiahnuť krídla. 
Že túžilo odletieť. 

S úžasom obdivovalo ostatných, ako smerujú do výšok,
 no nečujne len sledovalo z konára.
Čakalo na zázrak, na tú iskru odvahy.
Čakalo, že raz príde deň, kedy sa v ňom objaví. 

No žiadna neprichádzala, tak vtáča to vzdalo, 
ustráchaným očkom hľadelo na mamu. 
Tá ho láskyplne pohladila perím, no zvláštny zvuk, 
prinútil ju stiahnuť krídla. 

Konár zapraskal, strach naplnil vtáča. 
Pomaly začalo strácať pocit opory, zvony vysnívanej slobody,
 sa mu vzďaľovali čoraz viac. 
Cítilo len vzduch, ktorý ho unáša. 

Ako do tých najhlbších hlbín padá, svet sa mu všetok zrazu stráca.
Hľadí nad seba, na mamu, ktorá sa vznáša čoraz vyššie. 
A dáva mu priestor, na roztvorenie vlastných krídel. 

Strach mu ovládol myseľ, i celé telo, 
nechať sa strhnúť vetrom väčšmi chcelo. 
V moment keď padalo, ten pocit slobody, 
voľnosti, pri pohľade na bratov a sestry,
 na každého, kto sa nebál byť slobodný, ho opanal. 
A život, ktorý chcel, mohol mať. 

Stačilo spevniť krídla a s trochou odvahy stúpať. 
Pretože tam hore ho nečaká iné, ako šťastie. 
Šťastie o ktoré sa oberalo, zrazu pocítilo, v tú chvíľu, keď vzlietlo. 
A svoje slabé krídla roztvorilo. 

Už sa nebálo výšok, nebálo sa žiť, 
tak len ďalej smerovalo vyššie, čoraz vyššie, do nekonečných diaľok.

To vtáča vo mne žije, a núti ma deň čo deň, 
vraví mi, o čo všetko prídem. 
Keď svoje krídla neroztiahnem a na tom tenkom konári, sledovať svet zostanem. 

You May Also Like

0 komentárov