O láske k umení, o túžbe žiť

by - augusta 10, 2020




Niekedy sa sama pýtam, či inšpirácia je dosť. 
Či inšpirácia je to, čo ma posunie vpred, 
či ma dokáže pochopiť ten, v kom umenia niet. 
Pretože srdce, moje i vaše, má toľko častí, uličiek, toľko zákrut. 
Napoly čitateľ, napoly spisovateľ. Napoly učiteľ, napoly kritik. 
Básnik a filozof. 

Každá časť mňa, čo robí mňa mnou, 
 je tým umením, tvorba môjho života.
Láska, ktorú doň vkladám, všetka vášeň a sila.
Každá kvapka krvi, čo mi tečie v žilách, 
každý čin, ktorého som schopná. 
Každý kúsok mojej mysle, čo nikdy nestíchne. 
Všetko pre to umenie. 

To, prečo som tu a prečo píšem tieto slová.
Som unavená a nekonečne vďačná.
A to mi stačí, lebo vždy, a nikdy nebudem spokojná.
Začarovaný kruh či kliatba mysliaceho človeka. 

Či budeme slobodný, šťastný a spokojný, je najčastejšou otázkou, 
ktorá bude navždy nezodpovedaná. 
No je tým kľúčom, čo mi šťastie dáva. 
Je to zvláštne, no zvláštny sme. 
A predsa, takými na večné veky ostaneme.
 
So spokojným úsmevom na perách odpovieme,
 že to, čo sa stalo, sa už neodstane. 
A pochopenie nečakáme, vieme, že nikdy sa ho nedočkáme.
Svetu sa len oddáme, radšej vlastný tvoríme. 
Hlava v oblakoch, ruka na papieri, no nohy pevne na zemi. 

Sme umelci, každý z nás. 
Každé slovo, každý čin, to tvorí svet umením 
a my sme jeho tvorcami.
Krehký a tak silný zároveň, čistý a nevinný. 

A naše duše vnímajú všetko, čo sa deje okolo. 
Každý list, čo padne z čerstvo rozkvitnutého stromu, 
sám seba pýtaš sa prečo. 
Prečo ho opustil, keď mal by jeho príbeh pokračovať,
prečo je koniec tam, kde mal byť začiatok. 

Svet je umením a umenie je našim svetom. 
Každý z nás je Monetom či Balzacom, 
každý píšeme svoj príbeh a zapĺňame plátno vlastnou farbou. 
Farebná paleta je našou voľbou a každé písmeno, 
vryté do papiera, môže byť skazou.
No aj papier sa dá zašpiniť atramentom, kresba zmazať jedným ťahom. 
A môže byť zachránená, pretože vždy sa dá začať odznova. 

A tam kde papier vonia a sviečky horia, 
kde horúci vosk steká, tam, len tam ma to neustále ťahá. 
To miesto moju dušu volá, patrím tam.
Do galérie, v ktorej obrazy sú už dávno zaschnuté, 
do múzea, v ktorom sochy sú tisícročia vytesané, 
do sály, kde Mozart hral, do miestnosti, kde sonety Shakespeare napísal, 
do divadla, v ktorom vystupoval. 
Do knižníc, kde na knihách už stojí prach. 
To miesto, ktoré vždy bolo mojim, ten prelom všetkých zábran.
Som tu, kričí na mňa, tak už neutekaj.

Nie sme len umelci.
Nie sme len čitatelia, ani spisovatelia.
Keď položíme pero na papier, to, kam vložíme svoje slová,
prečo sa za tuhej noci zobúdzame a prečo nevieme spať,
to, nám dáva zmysel žiť. 

Tvoriť, pretože aj bezvýznamnosť tvorby má význam.
Význam slov, ktoré sa môžu zdať zbytočné, 
ten nekonečný smútok a šťastie.
Ich nekonečná hĺbka, nekonečná diera, 
do ktorej sme spadli a niet cesty von. 
Či sa z nej chceme dostať, zostane navždy záhadou, pretože isté blaho, 
ten pancier osamelosti a túžba zostať v ňom, 
jej komfort a nekončiace myšlienky, to všetko patrí k nám. 

Svetlo sviečok a nekončiaca únava, srdce naplnené radosťou,
 ktoré už tak dlho nespalo.
V túto noc, keď prenášame do slov to, čo tak milujeme. 
Pretože naša láska patrí literatúre. 
Maľbe, hudbe. 
Čím by sme boli bez nej, bez umenia, ktoré nás drží hore,
ktoré nás robí tým, kým sme.

Tie chvíle, kedy ťa formujú slová, ktoré patria len tebe. 
Ktoré chceš zachovať intímne, a zároveň ich venovať svetu.
Pretože láska si zaslúži byť zdielaná, rovnako ako myšlienky, či rieka a polia. 
Všetko patrí každému a zároveň len nám. 
Duše, ktoré vždy majú čo povedať, na jazyku toľko slov, 
a zároveň to zvláštne prázdno, ktoré sa prázdnym nikdy nebude zdať. 

A každé to ráno keď vstanem, moja hlava prázdna nie je, 
myšlienky ma zožierajú jedna po druhej, neúnavne,
no potom si poviem, pozri, slnko už vychádza. 
A vždy nakoniec vyjde.

You May Also Like

0 komentárov