Šálka nostalgie a jej la vita è bella

by - júna 27, 2020



V poslednom období som nenachádzala takmer žiadne slová, neprichádzali žiadne nápady, ani myšlienky, čo by som potrebovala zdieľať so svetom.

Tak som sa na pár chvíľ odmlčala, vzala si čas pre seba, a dala svojmu životu miesto na nový nádych.


Aby som znovu spoznala svet, ľudí, i seba samú. 


Posledné mesiace mali takmer na každého z nás negatívny dopad, no úprimne, dopadla som horšie, ako som si myslela. Dostala som možnosť hlbšie spoznať seba, no po prvých dňoch, až týždňoch tej zvláštnej eufórie, a pocitoch neumierajúcej kreativity a voľného času, sa všetko obrátilo tým najhorším možným smerom, a i ja, ako mnoho iných, som upadla do stavov úzkosti, straty nálady a začínajúcej depresie. 


Ľudia neustále vraveli, “Pre vás introvertov to musí byť skvelé, presne to, čo vám vyhovuje.”


Ach, áno. Introverti, či presnejšie, až priveľmi rozmýšľajúci introverti, akým som sama, oceňujú čas samého pre seba, rovnako ako čas strávený v príjemnej spoločnosti. 

No všetkého stačí s mierou. Po dlhých chvíľach medzi ľuďmi prichádzajú sociálne úzkosti, no po pridlhom čase osamote prichádzajú depresie. 

Znie to asi tak zle aké to je, ale je to zároveň tak poučné, plné nenahraditeľných skúseností.


No napriek všetkému, mám pocit, že som sa za túto dobu stihla spoznať tak, ako za niekoľko rokov života. Toľko som sa toho naučila, či už o sebe, alebo o svete, našla nové vášne, obnovila lásku k tým starým, a znovu sa zo mňa stal tak trochu iný človek. Po všetkých tých slabých chvíľach, ktoré ma celú tú dobu robili silnejšou.


Sama sa snažím ešte otriasť po tomto zvláštnom príjemno-nepríjemnom období, pretože svet sa znovu otvára. A my pre neho musíme znovu otvoriť svoje srdce.


To ma prenieslo k momentom, ktoré nazývam, svoje “nostalgické šálky kávy.”


Ako chvíľe, keď sedíte s priateľkou pri teplej káve, uždibávate si z maslových sušienok a euforicky spomínate na staré dobré časy. 

Mne však stačí na chvíľu zavrieť oči, a spomínať na to, čo mi zo všetkého najviac chýba. Preniesť sa v myšlienkach na miesto, kde som sa cítila naplnená šťastím. 


Pretože zo všetkého najviac mi chýbalo cestovanie. 

Mestá plné kultúry, umenia, architektúry, kaviarní, múzeí, kníhkupectiev a mojej neutíchajúcej radosti. 

Chýba mi ten každodenný pocit čerstvej zaľúbenosti, vzduch plný exotických vôní a tepla, dokonca aj nadšení turisti s fotoaparátmi, ktorí mi vždy tak veľmi idú na nervy.


Chýba mi pocit života. Skutočného života. 



Vždy sa však v myšlienkach zastavím v krajinách, ktoré mi už dávno-pradávno ukradli srdce. 

V Taliansku a vo Francúzsku. V krajinách plných dobrého jedla, prenádherného prostredia, v krajinách s tou najkrajšou rečou a tými najnezabudnuteľnejšími spomienkami. 


Neviem či som jediná, prenasledovaná týmito prazvláštnymi pocitmi, ale niekedy sa cítim, akoby som žila len vtedy. Akoby chvíle, ktoré som strávila v týchto krajinách, boli tie chvíle pre ktoré žijem. A napriek tomu ma tieto myšlienky nenapĺňajú smútkom, práve naopak. Je to nádej. 



Nádej, že o chvíľu budem znova kráčať po rozhorúčených chodníkoch Florencie, spoznávať neobjavené zákutia Paríža, hľadieť na architektonické poklady Ríma, či máčať si nohy na kľudnom pobreží talianskej Elby. Znova budem stáť pred sochami najväčších talianskych umelcov, pod ktorými nájdem v tých horúcich dňoch aspoň kúsok tieňa, a v tých všedných dňoch toľko krásy. Naplnená dennou dávkou histórie, čerstvou pizzou a obrovskou láskou. 

Každý krok bude sprevádzať môj nemiznúci úsmev plný nadšenia a spokojnosti, ako vo všetkých tých chvíľach, kedy si vravím:

“Áno, práve kvôli tomuto žijem.” 


A už sa neviem dočkať, že znova budem môcť takto žiť naďaľej.

Žiť dni plné tých najkrajších maličkostí z ktorých sa stanú tie najväčšie dobrodružstvá.

 


You May Also Like

0 komentárov