V jedno francúzske ráno

by - mája 15, 2020





Keď som bola malá, jedného dňa som si sadla pred otca do kresla, a s hlbokou vážnosťou malého dievčatka, som mu povedala: “Oci, chcela by som raz ísť do Paríža.”


Pozrel na mňa a bez rozmyslu mi odpovedal. Až prekvapivo jednoducho.
“Tak choď. Čo ti bráni?”

Prekvapene som sa pozrela a nevedela som úplne pochopiť význam jeho slov.
Ale dnes ich už chápem. Už som pochopila plný význam jeho myšlienky a dnes už viem, že mal úplnú pravdu.
V tom jednoduchom “tak choď” je toľko pravdivého! Dve slová, ktoré sa dajú tak ľahko aplikovať na takmer každú situáciu v našom živote.

Pretože koľko krásy je v tých našich snoch, ktoré neustále tlačíme pred sebou a pokladáme za nemožné.
Keď sa necháme utláčať vlastnými myšlienkami a kvôli jednému “čo ak” sa neustále oberáme o tie najväčšie pôžitky. My sme tu práve pre tie sny, ktoré nás každý deň tlačia ďalej a ďalej.
A oni sú tu neustále pre nás, aby nás motivovali, a nútili s odvahou a nádejou vstávať každý deň z postele.
Aby sme si plnili svoje najtajnejšie túžby a žili tým najkrajším, najrozmanitejším a najnezabudnuteľnejším životom, aký si môžeme dopriať.

Mojim snom bol Paríž.
Dodnes je. Nie je miestom, kde som nebola, ani miestom, kam by som túžila ísť.
Je miestom, kam patrím. Fyzicky môžem byť kdekoľvek, no srdce budem mať vždy tam.
V meste lásky. V štáte, kde som našla seba.

A takto, jedného dňa, sa budem zobúdzať v malom útulnom byte, plnom kníh, fotiek, a rastlín v obitých črepníkoch. So zívnutím vstanem z postele, na nohy si našuchnem papuče, pripravím šálku kávy a keď odostriem závesy, bude ma čakať výhľad na Parížsku ulicu.

Na ulicu plnú ľudí náhliacich sa do práce, či malé kaviarne preplnené ľuďmi sŕkajúcich teplé espresso, hľadiacich do čerstvo vytlačených novín, brblajúcich nad životom, alebo pokojne odhryzávajúcich si zo svojho croissantu.
Budem vidieť ľudí bežiacich na metro, ktorí s nervóznym výrazom kontrolujú čas na náramkových hodinkách, či ľudí, urýchlene prechádzajúcich cez prechod, raňajkujúcich za chôdze a ramenom stískajúcich telefón pod uchom.
No aj takých, ktorí si budú navzájom mávať z balkónov, takých, ktorí budú so slúchadlami v ušiach a ospalým výrazom venčiť svojich psov, alebo ľudí, ktorí sa len vybrali kúpiť raňajky do neďalekej pekárne.
A kým budem pozorovať tento ranný zhon spoza okna tichého bytu, a spokojne uchlipkávať zo svojej instantnej kávy, usmejem sa.

Pretože budem žiť svoj sen.
Zatvorím oči, pomaly sa nadýchnem sviežeho ranného vzduchu zmiešaného s vôňou kávy, čerstvého pečiva a starej stavby, a nachvíľu nebudem rozmýšľať.
Spokojne sa opriem o otvorené okno a budem si užívať silu prítomného momentu.
A jeho pokoj.
Čerstvo zamilovaná do života, do prítomnosti, a do sna, ktorý v danej chvíli snom byť prestane.

A vtedy si uvedomím, že treba dať priestor ďalšiemu. To je zrejme účelom všetkých snov, ktoré v živote máme. Každý musí jedného dňa skončiť, a my nájdeme novú motiváciu a cieľ, o ktorý ideme bojovať.
A pre ktorý budeme žiť každý ďalší z našich dní a zároveň sa nabíjať šťastím z toho, čo sme si už splnili.
Tak ako ja dnes verím, že keď teraz zatvorím oči, znova ich otvorím, v to jedno francúzske ráno.

You May Also Like

0 komentárov