Strach v kocke- Žime svoje sny a snívajme svoj život

by - apríla 30, 2020



Nesmieme nechať strach ovplyvňovať naše životy. 
Ovplyvňovať nás, naše rozhodnutia, naše činy. Či horšie, brať nám sny, vytúžené cieľe a plány. 

A myslím si, že je dôležité, že o tom hovorím práve ja, pretože pravdou je, že sa bojím stále. 
Strachu čelím každý deň, ubíja ma, pripravuje o príležitosti, o zážitky, či o nové známosti. 

Samozrejme, že strach neprichádza len tak. 
Minulosť má veľký vplyv na to, ako budeme v budúcnosti žiť, no je to práve tá minulosť, ktorá mi neustále naháňa strach. Každý deň, pri každej situácii, mi ako prvá nenapadne myšlienka typu; Wow, to bude super!
Ale vždy príde tá druhá; Nechcem ísť do toho, bojím sa, čo ak to dopadne zle, čo ak,..

Čo ak, čo ak, čo ak. 

To - čo ak - nám zabíja všetko, čo nás mohlo tešiť. Bráni nám žiť. 
Myslím tým skutočne žiť. Bojíme sa verejne povedať svoj názor, ukázať svoju pravú tvár, otvoriť sa pred ľuďmi, uskutočniť svoje sny. Všetko to je pre nás také stresujúce. 
Uzatvárame sa do seba, žijeme v ilúziách. 
A to všetko iba kvôli tomu, že realita je pre nás až príliš desivá. 
Nesie v sebe toľko nebezpečenstiev, nástrah, bojíme sa, o čo všetko jednou chybou môžeme príjsť. 

jedna chyba je to, čo nás zdrží ďalej od všetkého. 

Od všetkého čo by mohlo byť. 
Neustále nás straší pocit, čo všetko sa dá pokaziť, jednou vetou, jedným činom, ktorý tak veľmi chceme vykonať, no neurobíme to. 
Prečo? 

Predstavme si, že sme na pracovnom pohovore a tak veľmi túžime po tom, dostať tú prácu. 
Snažíme sa spraviť všetko pre to, aby sme ju získali, no čo keď povieme i úplne obyčajnú vec, ktorá nám príde správna, no v skutočnosti môže byť úplne nevhodná a nakoniec sa stane to, čoho sme sa báli. 
O tú prácu prídeme. 
Alebo, keď chceme povedať osobe, po ktorej dlho neskonale túžime, čo všetko pre nás znamená, no nepovieme to. Bojíme sa odmietnutia. 
Alebo, keď dychtíme po ceste do krajiny našich snov, no rozmýšlame o tom, len z pohodlia nášho bytu, pretože máme strach. Bojíme sa, že ten jeden krok, akýkoľvek krok, nás môže stáť život. 
Samozrejme, v obraznom slova zmysle. 

No na náš život táto jedna malá situácia môže mať veľký dosah. 
Následkom toho bude, že sa zrazu budeme báť vykonať čokoľvek. 
Mne sa podobných situácií stalo toľko, že reálne neviem koľko prstov by som musela mať na to, aby som to dokázala zrátať. Je to veľmi dôležité aj pre mňa, hovoriť o tom, otvoriť sa s tým. 
Možno práve kvôli tomu, že je to nepríjemná téma, ktorej musím čeliť každý deň, prekonávať samú seba v najmenších každodenných situáciách a prichádzať o to, čomu sa hovorí - žiť naplno. 

Všetko to samozrejme vychádza z nepríjemných životných situácií, ktoré ma sprevádzali celé roky môjho života, situácie, kedy som sa kvôli zlým skúsenostiam bála čo i len výjsť z postele a začať nový deň. 
Dnes už môj život našťastie nabral nový smer, a i keď sa každým dňom ešte učím sebaláske a tomu, že som hodná toho, aby som dokázala všetko čo si zaumienim, aby som s hlavou hore vyslovila svoj názor, alebo prinajmenšom vyšla medzi ľudí s úsmevom na perách.

Pretože minulosť nás môže osobnostne ponoriť. 
Môže nám vnuknúť pocit, že nie sme dosť dobrí na to, vystavovať sa na oči ľuďom, ktorí sú určite lepší, krajší a cieľavedomejší ako my. Hlúposť. 
Všetci si zaslúžime rovnakú lásku, pozornosť, všetci máme rovnaký nárok na to, ukázať kto sme. 
Čoho sme schopný, čo dokážeme. 

Je pravda, že minulosť ma straší každý deň, bráni mi žiť šťastným životom, a namiesto toho, aby som chodila so vztýčenou hlavou, stiahnem sa do svojej ulity, ktorá mi šepká, že ma uchráni pred ľuďmi, ktorí mi ublížia, pred tým, aby mi nebolo dávané najavo, že som nie dosť dobrá. 
Lenže som. 

Každý z nás je. 

V tej chvíli naša komfortná ulita môže pôsobiť ako záchrana situácie, no neskôr si uvedomíme, že nás obrala o tak veľa. My vlastne vôbec nemôžeme vedieť, o čo nás v skutočnosti obrala a mám pocit, že práve to je ten najväčší problém. Nevieme čo sme mohli mať, čo sme mohli zažiť, pretože sme to v jednom okamihu zavrhli. 
Aby sme sa zachránili. 
Podľahli sme strachu, ktorý nás chcel uchrániť pred možným nebezpečenstvom, no v skutočnosti nás obral o zážitky. 

A dnes už viem, že som v tejto ulite žila už priveľmi dlho. 
Potrebovala som sa chrániť, no teraz už viem, že i tie chyby, ktoré raz za čas spravíme, budú chybami, na ktoré budeme neskôr spomínať a poučíme sa z nich. 

Pretože zažijeme aspoň niečo. 
Aj to dobré, aj to zlé, no vďaka tomu budeme rásť. 

A nič mi v poslednej dobe nerobí lepšie, ako sebarozvoj. 
Každý deň vstávam z postele s tým, že dnes som skúsenejšia ako včera, múdrejšia ako včera a najmä, lepším človekom, ako som bola včera. Naučila som sa tešiť z denných maličkostí, ako keď sa zobudím do slnečného rána, spravím si šálku chutnej kávy, alebo keď si vypočujem dobrú skladbu. 
Každý deň zisťujem koľko vecí milujem, koľko ma toho baví, koľko toho viem, všetko ma to neustále posúva vpred a ja už viem, že som dôležitá. 
Rovnako dôležitá ako všetci okolo mňa, rovnako dôležitá ako som bola vždy, len som si to nestíhala uvedomovať. 

Všetko sú to veci, ktoré keď sa naučíme vnímať a stavať na nich kúsok po kúsku naše šťastie, všetko bude krajšie. 
Je to ako lego. Ale také krásne, podstatné, lego života. 

Och, a o koľko som šťastnejšia. 
Toto sú chvíle, kedy si uvedomíme, že aj žiť sa musíme naučiť. 
Neustále sa učíme z minulých chýb a i keď sa snažíme vyvarovať situácií, ktoré nám kedysi uškodili, dnes to tak už nemusí byť. Dnes môžeme výjsť do ulíc, ukázať kto sme, povedať čo si myslíme a spraviť to, po čom túžime. A ja už viem, že nedovolím strachu opantať ma natoľko, aby som si zakázala žiť svoj život. Každý deň sa to učím, no každý deň vstávam silnejšia. A vstupujem do sveta stále, s čoraz väčšou odvahou. 

Sú situácie, kedy si rada beriem inšpiráciu z literárnych postáv a na základe toho si viem položiť , viac či menej, zásadné otázky. Napríklad, či sa chcem natoľko poddať strachu, ktorý mám neustále za pätami, a skončiť pod kolesami vlaku ako Anna Karenina, alebo i bez ohľadu na to, koľko zlého si toho z minulosti nesiem a ako veľmi ma ľudia odmietajú prijať, ako Anne Shirley, sa tomu postavím a i keď to nebude vždy svetlé, nakoniec dosiahnem svoj šťastný koniec. 
Potom sa už len stačí rozhodnúť, ktorá Anna vlastne chceme byť. Tá, ktorá to vzdala, alebo tá, ktorá vydržala. A vyhrala. 

A koľko takýchto krásnych príkladov by som vedela vymenovať. 
Niekedy nám to pomôže viac, ako sa teraz môže zdať. 

Takmer každý z nás si denne prechádza neistotou či úzkosťami, ktoré sú, či chceme či nie, normálnou súčasťou našich životov. Záleží však, či sa im postavíme, alebo či ich necháme nech nás ovládnu. 

Pretože strach bude navždy súčasťou nášho bytia.

A aby som bola úplne úprimná, mám strach aj teraz, publikovať článok, ktorý píšem o strachu. 
O téme, ktorá je pre mňa samú veľmi citlivá a čiastočne osobná, no povedala som si, že možno nastal čas, konečne ten strach odhodiť. A povedať si, že som silnejšia ako on. 

Pretože každý náš životný krok je risk, ale ja sa už nechcem báť. 
A i keď vždy budem citlivá, vždy sa budem báť neúspechu či zlej odozvy, so všetkými stránkami mojej povahy, ktoré mi doteraz bránili, chcem žiť svoj život. Chcem byť mnou, žiť svoje sny a tie sny robiť realitou. Chcem sa učiť z neúspechov, plakať nad prehrami, tešiť sa zo zážitkov a spomínať na včerajšok. Toto všetko ale príde, len keď sa rozlúčim so strachom a dám priestor životu. 

A i keď sa už dlhšie o to denne snažím, žiť svoj život inak a každý deň na sebe cítiť istý osobnostný rast, píšem tieto riadky aj ako pripomienku sama sebe, aby som na to nezabudla. 
A každý deň žila viac, ako v ten predošlý. 

You May Also Like

0 komentárov